03/11/2024
Je dušičkový čas, čas spomienok, smútku v jeho rôznych podobách, ale aj nádeje, tichej radosti zo života a ľudí okolo nás…
Nasledujúce slová písal Šaňo a Ivanovi by sa určite veľmi páčili, smiali sme sa s Emmou cez slzy, keď nám ich čítal a v duchu zaňho dýchali, keď ich čítal na rozlúčke…
“Pokaď až jsou Hujerovi? Táto vetička z českej klasiky, mimochodom u nás doma používaná na všetko, od návštevy príbuzenstva po niekedy nekonečné upratovanie, sa mi vybavuje aj teraz, keď vidím, koľko ľudí sa prišlo rozlúčiť s našim tatinom.
Pozerám sa na vás a vidím rôzne etapy jeho pestrého a veľmi dúfam, že aj naplneného života. Sú tu jeho kamaráti z mladosti, s ktorými vyrastal v Ružomberku, kde sa naučil čítať, počítať a lyžovať. Prišli spolužiaci a kolegovia z VŠMU, kde sa naučil filmovo rozprávať, fotiť a vďaka našej mamine aj milovať.
Po škole som už ich spoločný život ovplyvnil aj ja, a tak by som vám vedel z prvej ruky rozprávať o tom, ako tatino na čas povedal filmu zbohom a pustil sa do vitráží. Úprimne, neviem čo ho to napadlo, začať doma v obývačke na stole lepiť k sebe cínom kúsky skla. Keď už domácnosť nestačila, povolal posily a za veľkého rachotu prebudoval obyčajnú šopu na dielňu. Odvtedy už sa niečo prerábalo stále.
Myslím, že keď ho raz začalo baviť tvoriť a budovať svet okolo seba, už s tým nedokázal prestať. Vitrážky v obývačke prerástli v dielňu, dielňa v obchod, obchod v čokoládovňu, čokoládovňa v čokoládovňu a pokiaľ by s nami vydržal ešte o kúsok dlhšie, bol by videl prerod čokoládovne čokoládovne na … čokoládovňu, alebo niečo iné. Náš tatino mal v sebe zakorenené výnimočné chcenie a tvrdohlavosť dotiahnuť všetko, čo robil, do zdarného a perfektného konca. Verte mi, niekedy to s ním naozaj nebolo jednoduché.
Bol aj snílek, človek, ktorý chcel na Donovaloch chovať kozu, opicu a tučniaka, bývať s mamou v dvojchalupe a jazdiť gazíkom. Miloval život, pretože si myslel, že je to tá najlepšia vec na svete. Staral sa nielen o nás doma, ale snažil sa rozdať do širokého okolia. Ani on to so svetom okolo nemal jednoduché, ale obdivoval pravdu a lásku natoľko, že v ňom vždy zvíťazila
nad lžou a nenávisťou.
Opustil nás mladý, ale počas života stretol mnoho dobrých ľudí. Myslím, že sa niekde h**e na nás všetkých usmieva…
Ďakujeme, že ste sa ním prišli rozlúčiť, osobne alebo len v myšlienkach, najbližšia rodina sa s ním lúčila už dlhšie. Tatino podľahol chorobe, ktorá nepozná šťastný koniec… čoraz viditeľnejšie nám ho kradla niekoľko posledných rokov…
Náš tatino chcel, aby sa ľudia okolo neho mali čo najlepšie a viedli naplnený a šťastný život. Ostávajú tu po ňom dve deti, aspoň jedno z nich dokonca krásne a výnimočná žena, ktorú mám to šťastie volať svojou maminou. 10.10.2024 nám odišiel otec, manžel a ako povedali jeho priatelia z VŠMU - prajný kamarát, ktorý sa celý život usiloval žiť slušný život.”
Spomínajte, prosím, na chvíle, keď aj Váš život urobil aspoň na chvíľu šťastným, milým, veselým, pokojným a láskavým…. a teraz je čas dať si trochu čokolády alebo nejaký koláč s dobrým kafe, Ivan by sa určite pridal…
Zuzana, Emma a Šaňo
